Po búrke prišla v burke.

Napísal: Karol zapnuté . Publikované v na ceste

Obrázok vznikol na konci nášho trojdňového miniturné po bratislavských detských ihriskách a návšteve unikátnej výstavy hračiek, ktoré momentálne napĺňajú detský svet našich ratolestí. Lego. Ale k tomu sa ešte vrátim, pravdepodobne vo farbe.

Toto miesto sa volá Furman a nachádza sa v kopcoch nad Piešťanmi. Často som tadiaľ prechádzal, ale nikdy som nemal šťastie vidieť vysokú tak blízko pri plote obory, ako teraz. Počas môjho detstva sme chodievali s rodičmi často do Bučian, kde vyrastal môj otec a mali sme tam našu babičku. Trávievali sme tam vždy časť prázdnin spolu v bande s inými sesternicami a bratrancami. Je nás stále dosť. Keď sme boli deti, bolo to pre nás čarovné miesto. Až neskôr som zistil, že i ja som v detstve zažil Trnkovu Záhradu, a bolo to práve v záhrade našej babičky. Mám ten kraj svojho otca uložený v srdci. Polia s černozemou, krásne háje plné bažantov a prepelíc, Bulharova záhrada na konci dediny, moruše, ringlóty, vinohrad, Dudváh, trnavské kostoly, škola v Trnave, kde študoval Juro Jánošík a pár desiatok metrov od nej gymnázium, kde študoval môj otec. Ale i futbalový štadión, kam ma otec so strýcom Marianom brali, keď hrali "Bílí andelé" vo svojej plnej sile. Vtedy mi to nič nehovorilo. Ku menám Kuna, Fandel, Adamec, Kabát, Dobiáš alebo Keketi, som sa dopracoval až neskôr a pochopil, čo som vlastne zažil... Toto všetko boli veľmi silné momenty pre moju chlapčenskú dušu. Preto mám veľmi rád i cesty, ktorými sme chodievali na našej škodovke ku babičke v čase, keď sa nám mohlo o diaľnici iba snívať.

Keď sa vraciam domov z Bratislavy, vždy to strihnem z diaľnice smerom na Bučany a do Prievidze sa vraciam cez Hlohovec alebo Piešťany. Áno, mám tie kúsky detstva fakt stále v srdci. Preto som i teraz išiel z Piešťan do kopcov smerom na Havran a zastal s rodinkou pri tejto obore. Najprv tam bolo kopu ľudí, ale po pár minútach sme tam ostali sami a deti mali vysokú len pre seba.

Po chvíli náš kľud narušilo auto, ktoré sa pri nás pristavilo a vyšli z neho dva muslimské páry. Bolo zaujímavé sledovať, že z toho, čo vidia, majú ešte väčší zážitok ako naše deti. Samozrejme, v kraji z ktorého prišli majú iné prežúvavce, ktoré zase obdivujeme my pred cirkusovými maringotkami alebo v zoologickej záhrade. Veľmi sa mi páčil moment, keď tá žena zahalená v burke kŕmila daniela. Som rád, že sa mi to podarilo zachytiť. Nelka s Miškom kŕmili vysokú i mirabelkami, ktoré boli popadané pod neďalekým stromom. Dostal som na ne chuť i ja a pri strome som stretol jedného z tých muslimov ako si fotí mirabelky. Keď som ich začal oberať, ostal ako prikovaný a pýtal sa ma, či sa to dá jesť. Dve som mu odtrhol a podal som mu ich s tým, nech ich okoštuje. Vložil si ich do úst a ja som v tej chvíli sledoval z metrovej vzdialenosti obrovský údiv na arabskej tvári predo mnou. Poďakoval a mlel dokola: " It´s wonderful, it´s wonderful ! ". Škoda, tento moment už na obrázku nebude, nefotil som. Ale ostane navždy ako popisok ku fotke, ktorú som odfotil pár minút pred tým.

 

Mar adentro © 2018